Dobrý deň, otváram oči a môj dvojročný syn ma budí celkom milo. Namiesto toho, aby mi dnes pichlo niektoré z mojich detí do oka prštekom. Pomyslím si, že to začína celkom dobre. Óch, ako veľmi sa mýlim.
Vchádzam do kuchyne, prešiel ňou víchor a ja presne viem ako sa volá, je to Stela! Tak pomaličky ukladám veci naspäť do kuchynskej linky. Medzi tým už na mňa útočia pološialené, životu nebezpečné deti. „Vebo oni sú ták hvadní, vieš maminka?“ A tak vyberám syr, rožky... kde sú rožky? Veď sme včera kúpili. Alebo to bolo predvčerom? Ako som len mohla na to zabudnúť. Odkladám syr a varím krupicu. Všetko dávam s prehľadom, deti už sedia a papkajú na rýchlo fúkanú krupicu. Idem sa teda prezliecť a umyť.
Záhadné ticho. Polooblečená sa svižným krokom ponáhľam do kuchyne. Do čerta. Toto snáď nie. U nás snežilo. Krupica na koberci je ako lepidlo. A na tváričke ani nehovorím. Čo sa dá odlepiť hádžem do koša a v tom momente zisťujem kde sú naše rožky. Ale nie celé. Pekne natrhané na kúsky. Kedy to len stihli?
Varíme obed, deti sú dobre, stihnú za hodinu prísť ku mne uplakaní, obaja po dvakrát. Čo sa stalo? „Ja bum bum Stela.“ „Ale čo ti urobila, že si ju buchol?“ „Ale níííííííč.“ V tom momente sa už smejeme všetci traja, hoc Stela len cez slzy.
„Mami, mami, ja pišať.“ okej ideme na to. Medzi tým nám vykypela polievka. Sadám na zem, vzdávam sa, na dnes už stačilo. Pozerám na mobil, presné poludnie. Čo bude ešte ďalej?
Už nič nebude, už stačilo. Stačilo sa na to len pozrieť očami detskými. Dala som ich do vane, no a čo, že na obed? To nevadí a kúpali sa ako prvýkrát. Hoc som bola cela mokrá a kuchyňa z polovice od krupice, bola som vtedy a som aj teraz šťastná a to je hlavné.